Posledný gombík pred úsvitom

Miestnosť bola ešte zahalená nocou, len tenký pás svetla sa pomaly vkrádal cez záves. Stála oproti nemu, ticho, s dychom o niečo rýchlejším než zvyčajne. Medzi nimi viselo niečo nevyslovené – napätie, ktoré sa dalo cítiť na koži.

Jeho pohľad sa zastavil na jej košeli. Biely satén, jemný, hladký. Prsty mu spočinuli na prvom gombíku. Nepovedal nič. Ani ona.

Rozopol ho pomaly.

Každé malé cvaknutie látky znelo v tichu hlasnejšie, než by si myslela. Jej vnútorný hlas ju nabádal ustúpiť, ale telo zostalo. Čakalo. Túžilo.

Druhý gombík. Jeho prsty sa pritom zľahka dotkli jej kože. Nie dosť na to, aby to bol otvorený dotyk – len tieň tepla. Zachvela sa. Dych sa jej prehĺbil, hrudník sa zdvihol bližšie k jeho dlani.

„Ešte máme čas,“ zašepkal.

Vedela, že nemajú. Úsvit sa blížil. A práve preto bolo všetko intenzívnejšie.

Tretí gombík. Látka sa rozostúpila a jej pokožka sa nadýchla chladného vzduchu. Jeho pohľad sa spomalil, akoby si ju chcel zapamätať. V jeho očiach nebola dravosť. Bola tam vášeň, ktorá sa rodila z pomalosti.

Prsty jej skĺzli k jeho zápästiu. Zastavila ho na okamih. Len aby cítila pulz pod kožou. Len aby vedela, že to cíti rovnako.

Posledný gombík.

Zostal medzi nimi ako hranica. Ak ho rozopne, noc sa skončí inak, než mala. Ak nie, bude to navždy nedokončené.

Jeho palec sa oň oprel. Pomalý pohyb. Látka sa podvolila.

Košeľa sa otvorila úplne a jeho dlane konečne spočinuli na jej páse. Tentoraz bez tieňa. Teplo jeho dotyku sa rozlialo dolu jej chrbtom, až tam, kde sa túžba zmenila na pulzujúce napätie medzi stehnami. Priblížila sa k nemu, nechala ho cítiť, ako sa jej telo poddáva každému nádychu.

Ich pery sa stretli tesne pred tým, než sa obloha začala sfarbovať do bledoružova. Bozk nebol rýchly. Bol hlboký, pomalý, plný toho, čo si celý večer šetrili.

Keď sa od nej odtiahol, svetlo už presvitalo cez okno. Košeľa jej visela otvorená, pokožka ešte teplá pod jeho dlaňami.

Úsvit prišiel.

Ale posledný gombík už nikdy nezapne tak ako predtým.